Bývala som veľmi neistá, bála som sa života i každého vlastného rozhodnutia. Cítila som sa hlúpa, nemožná a zbytočná. Každé ráno som vstávala s pocitom zúfalstva z ďalšieho dňa.

Tak ako Popoluška som jediné riešenie videla v tom, že budem neviditeľná a úslužná: “Možno sa všetko časom zmení. Ak nebudem príliš na očiach, neuvidia moje chyby a ak budem dostatočne nápomocná, tak ostatní budú určite ku mne milí. Uvidia, aká som dobrá a láskavá a budú ma podporovať a obdivovať.”

Faktom bolo, že v tom čase sa mi to zdalo ako skvelé riešenie, aj preto, že som sama netušila, čo chcem a nevedela som sa rozhodovať. Bola som bezradná.

Nerozumela som životu a nevedela som, čo od neho očakávať. A nielen to! Mala som pocit, že všetci ostatní vedia presne, čo robia. Takže, ak budem robiť to, čo sa po mne chce, tak nakoniec dostanem to, čo chcem ja – spokojný život plný radosti.

Pochopiteľne to nefungovalo. 

Prečo nemáme pribalený návod na život?

Ku každému spotrebiču dostaneme návod. V škole sa učíme čítať aj počítať. Ale žiť v súlade so sebou nás nikto neučil. 

A tak som začala pátrať. Prečítala som mrte kníh, absolvovala zopár kurzov. Vyštudovala homeopatiu a vypočula si stovky rôznych príbehov. 

A popritom som neustále analyzovala a testovala na sebe samej všetko, čo som objavila. Ani na okamžik som totiž neverila, že sme len obeťou okolností a našou úlohou je to všetko nejak vydržať. 

Prežiť nejako deň a dúfať, že raz bude lepšie. Že ma nová práca možno začne baviť alebo dieťa naplní môj život? 

A vtedy mi došlo, že ja vlastne neviem, ako by mal ten môj naplnený život vyzerať. Že celý čas intenzívne hľadám návod – mapu a pritom neviem, kam vlastne chcem ísť. 

 

KTO SOM…ČIŽE SEBA-VEDOMIE. 

“Buď sama sebou. Nájdi svoj zmysel života. Ži podľa svojich predstáv” – sa píše hádam v každej knihe. Lenže ako na to? Pristúpila som k tomu, ako ku každému inému projektu a začala som odhaľovať seba samu v kontexte k ostatným. 

Vnímať a uvedomovať si, kto som a čo ja v živote potrebujem. 

Zo začiatku to nebolo vôbec jednoduché a občas to bolo naozaj vtipné. Často som sama sebe kládla otázky: Páči sa mi to? Čo v tejto situácii chcem ja? Čo sa stane ak odmietnem? Pomaly som si začala všímať veci, ktoré som predtým mala v slepej škvrne:

  • Ten známy, ktorý ma tu zhadzuje a tvári sa ako majster sveta, nedokončil žiadnu školu a doteraz ho živia rodičia.
  • Kamarát, čo mi minule spoznámkoval moje parkovanie, nabral na parkovisku sĺpik, ale “určite to nebola jeho vina”
  • Sused, čo obviňuje mňa a moje deti z hluku je nešťastný samotár, ktorého pes obťažuje celú ulicu.

Aké neskutočne oslobodzujúce bolo poznanie, že v tom nie som sama. Že nie som jediná, čo nevie ako žiť. Veď sme na tom v podstate všetci rovnako. Čím viac som si tieto veci všímala a uvedomovala, tým menej som konala podľa výčitiek a očakávaní. Viac som sa učila pozorovať a chápať seba. Učila som sa rozhodovať a následne podľa vlastných rozhodnutí konať. 

Moje sebavedomie postupne rástlo. 

Začala som vnímať, že ako sa mením ja, tak sa mení aj moje okolie a môj život ako taký. 

Dnes som zamilovaná do svojho života. Baví ma posúvanie vlastných hraníc, odhaľovanie nepoznaného. Je to neustály proces, ktorý ma nesmierne baví. 

O svoje poznatky a skúsenosti sa delím so svojimi klientkami. Mám nesmiernu radosť, keď vidím ako rozkvitajú. Ako vnášajú do života nové pochopenia a fascinovane zažívajú zmeny vo vlastnom živote.